New Zealand – List 6

9. Január 2009 (Piatok)

4:00 zvoní alarm, ešte je tma, no treba rozlepiť očká a vstať z nádherne vyhriatej zeme, ide sa na celodennú túru. Je fajn mať stan v kempe s prírodne vyhrievanou pôdou. Tak sme sa presunuli na parkovisko pri informačnom centre v TURANGI. Autobus prichádza presne 7:00 ráno. Berie nás pod horu a tak môžme začať TONGARIRO ALPINE CROSSING z miesta MANGATEPOPO. Trasa zaberie 7 až 8 hodín a je to veľmi pekná prechádzka dlhá 20 kilometrov. Ti šikovnejší si môžu prihodiť spiatočné bokovky ako šialené šplhanie na MOUNT NGAURUHOE, ktoré zaberie extra 2 až 3 hodinky. Výstup na túto sopku je vcelku extrém, hneď na prvú horskú prechádzku. Miestami štvornohé kráčanie na vrch s prevýšením 800 metrov po čiernych kamienkoch a piesku úplne pripomína kráčanie na piesočnú dunu. Niektoré kroky ma zasúvajú späť, postupujem pomaličky a pritom srdce chce vyskočiť. Som v polovici, ale už vidím krajinu podo mnou ako na dlani. Konečne som sa dostal na samý vrchol, ten je zahalený neprestajne v hmle a zakrýva pohľad dole, človek potrebuje šťastie aby niečo videl z výšky 2300 metrov. No dá sa pozrieť do stredu sopky, kde už teraz sedí len špinavá snehová pokrývka. Malé občerstvenie, pivko za odmenu, ktoré som si poctivo vyniesol a už sa len teším ako zbehnem dole, to bude rýchlovka. Rozbehnem sa po snehu, ktorého je tu hore dosť, šmyk drží rýchlosť. Nižšie to už ide ťažšie, zaborený po lýtka v sopečnom štrku, akýkoľvek pohyb nohami znamená okamžitý zosuv dole nemalou rýchlosťou avšak stále pod kontrolou. Problém mi robia akurát letiace kamene na kolegov ďaleko podo mnou, neraz kričím pozor, a zároveň sa stále obzerám za seba, či aj na mňa niečo neletí. Boty mám plné kameňov a ponožky vyzerajú ako použitý filter z vysávača. Čo som škriabal skoro 2 hodiny hore, dole slajdujem 20 minút. Keď som už konečne pod horou, dupnem nohami nech aspoň šnúrky dokážem rozoznať a pokračujem v prechádzke pomedzi krátery. Mám naponáhlo, ak chcem ešte urobiť jednu odbočku od hlavnej trasy na MOUNT TONGARIRO, pretože 16:30 nás má vyzdvihnúť posledný autobus z KETETAHI. Autobus nás rozváža späť na počiatočné miesta, kde si turisti zaparkovali autá. Tento transport poskytuje viacero spoločností, dá sa vybrať. Sme znova v aute a mierne rozbití pozeráme do mapy, kde je najbližší kemp. Volíme neďaleký TONGARIRO HOLIDAY PARK. Kde unaveným backpackerom nič nechýba. Slnko bolo dnes silné a my sme teraz na prechádzke poza kemp, ktorá sľubuje vodopád, po 15 minútach sme ho aj našli, voda v ňom je mrazivá. Neváham vkročiť po kolená, ale len na 20 či 30 sekúnd, potom prichádzajú kŕče, voda je neuveriteľne mrazivá, ale ako kúra po TONGARIRO CROSSING perfektná. No a večer uzavierame testovaním miestneho čapovaného piva.