Samoa

Sekia Samoa

Počas pobytu v Austrálii som sa rozhodoval, kde strávim Vianoce a Silvester 2009, Fiji sú už príliš naplnené turistami, menej civilizované oblasti sú lákavejšie. Vďaka kamarátom vášnivým cestovateľom som sa dostal k informáciám o menej komerčných destináciach a práve z nich vyhrala Samoa, zoskupenie ostrovov v Južnom Pacifiku vzdialené 16 000 kilometrov od Slovenska. Samoanské „sekia“, anglicky „awesome“ znamená „úžasné“ a naozaj toto miesto také je.

Cestovanie v čase.

V roku 2008 sme sa museli vrátiť v čase, v tomto roku bola ešte Samoa na najzápadnejšej strane medzinárodnej dátumovej hranice. Znamená to, že do hlavného mesta Apia sme prileteli o deň skôr ako sme odleteli zo Sydney. Mali sme teda dva-krát Vianoce a Silvester 2009 sme oslávili na Zemi ako poslední. Rok 2012 by ste tu už však oslávili ako prví, Samoa posunula dátumovú hranicu. Zo štvrtka preskočila priamo na sobotu (hm, o jeden TGIF menej). Samoa už neuvidí zapadať Slnko ako posledná, no ako miesto medových týždňov stále doporučujem.

Zabudnite na cestovný poriadok

Nemohol som si nechať ujsť zážitok z cestovania „verejnou“ dopravou. Stepovať na zástavke a pozerať sa na hodinky? Zabudnite na cestovný poriadok, zahoďte hodinky. Autobusy chodia dvoma smermi – do/z hlavného mesta.

Smerom do mesta, stačí zamávať vodičovi, on zastaví. Autobusy vyzerajú ako drevené skrine s drevenými lavičkami a mechanickými prvkami, napríklad ako signalizácia na zastavenie slúži špagát natiahnutý naprieč autobusom, jeden je nad sedačkami na pravej strane, druhý na ľavej, pri vodičovi je pripevnený ku klasickému zvončeku pre kravy, keď poriadne potiahnete, vodič dostane signál a zastaví kdekoľvek. Naša skriňa nemala stierače, ale šofér mal už na prvý pohľad prax a zvládal jazdu v daždi, masívna reprobedna mu vyhrávala pod sedačkou a cesta ubiehala ako film. Skriňa má dvere len vpredu a platí sa pri vystupovaní, cena je jednotná.

Pri odchode z hlavného mesta robia autobusy okruhy okolo tržnice a okolo ďalších frekventovaných miest, podľa nápisu vpredu vedia ľudia smer jazdy a priebežne nasadajú. Keď sa zaplnia drevené lavice, ľudia začínajú sadať jeden druhému na kolená, ženy mužom, starší mladším, všetci sa rozprávajú a usmievajú, v zákrutách aj objímajú, aby si držali stabilitu. Takto plná konzerva potom vyráža z mesta von.