South Kaibab Trail alebo cesta Grand Canyonom ku Colorado River a späť za 1 deň

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, či je možné spraviť túru cez Grand Canyon až k rieke a naspäť behom jedného dňa? Keď som bol prvý krát s kamošmi na Grand Canyone pred niečo vyše 10 rokmi, každý nás na prvých metroch odhováral, aby sme to ani neskúšali. Vtedy sme si tú radu zobrali k srdcu a zišli sme približne 1 – 2 km a späť. Ale poznáte to. Stále to máte niekde vzadu v hlave, že predsa len bol by to skvelý zážitok dostať sa až dole k rieke.

Aby ste vedeli, o čom presne hovorím, tu je pár faktov. Cesta dole k rieke je dlhá približne 12 km, rovnaký kus treba prejsť naspäť, prevýšenie asi 1500 m. Poviete si, to je predsa taká bežná túra po Malej Fatre. Pridajme teda k tomu čas zostupu, koniec júna. To znamená, že priemerná teplota počas dňa je niekde nad 40 stupňov celzia a počas cesty nie je nikde pitná voda. Tú z rieky môžete piť, iba ak máte so sebou filter. No a nakoniec tu máme zradu v podobe toho, že kým túru v Malej Fatre začínate smerom hore a potom schádzate dole, tu je to naopak. Celú cestu si vykračujete v pohode a keď už začínate trochu cítiť nohy, dorazíte na spodok a len vtedy začínate šľapať hore.

Ešte som vás stále neodradil? To som rád. V nasledujúcich pár riadkoch sa teda dočítate moje dojmy z túry, odporúčania a uvidíte zopár fotiek.

Pre tých, ktorí chcú vedieť odpoveď hneď na úvod, tak áno je to možné dať počas jedného dňa. Osobne však odporúčam, aby ste svoj výstup minimálne zvážili. Samozrejmosťou je, že musíte byť v dobrej kondícii a aspoň priemerne športovať. Zopár štatistických údajov na úvod o mne a mojej výbave.

Muž
33 rokov
178 cm
80 kg
voda 5 l (plus 1,5, ale o tom neskôr)
tyčinka snickers
slané oriešky
skittles
2 sendviče
jablko
športujem, posilka, behanie, občas nejaký polmaratón

Budíček sme mali asi 4:30 ráno a vyrážali sme z mestečka Flagstaff, ktoré je vzdialené asi 1,5 hodiny od Grand Canyon Visitor Center. O 6 ráno sme odparkovali auto, keď bolo ešte takmer prázdne parkovisko. Zopár formalít na úvod, ako WC, dočapovanie vody, ktorú sme od rána vypili a zistenie ako chodia shuttle busy od parkoviska až k Trailhead (vzdialené asi 2,5 km od parkoviska). Nebol som si istý, či už tak skoro ráno chodia autobusy, ale bol som rád, keď som zistil, že práve o 6 začínajú chodiť každých 15 min. To sú hneď 2 km ušetrené na začiatok, ktoré by sme neskôr cítili v nohách.

Zostup som teda začal spolu s priateľkou približne 6:45 ráno. Bolo asi 20 stupňov. Hneď po vystúpení z autobusu odporúčam ešte dočapovať vodu, alebo sa aspoň napiť. Je to posledné miesto s vodou, ak nemáte so sebou filter alebo neplánujete ostať na Phantom Ranči, ktorý je asi 500 m za riekou.

 

Vydali sme sa s tým, že pôjdeme, pokiaľ budeme vládať. Prvý checkpoint, Ooh Aah Point (1,5 km) sme dosiahli veľmi rýchlo. Keďže sme vedeli, aká teplota nás čaká pri výstupe, šli sme hneď ďalej. Druhý point Cedar Ridge (2,5 km), veľká pohodička, úsmev na tvári. Toto je cieľ väčšiny turistov, dokonca niektorí z nich neprídu ani sem a radšej sa otočia.

Niekedy po hodine sme boli na Skeleton Point (4,8 km). Podľa tabule sa neodporúča ísť už za tento bod počas jedného dňa. Obaja sme samozrejme išli. Počas zostupu sme pili minimum vody, tú sme si šetrili smerom hore. Informácie hovorili o tom, že smerom nahor vypijete dvojnásobok toho, čo dole.

Od tohto bodu je to už len cesta dole bez nejakého záchytného bodu. Kúsok za Skeleton Point je aspoň emergency telefón, keďže nikde naokolo nie je signál na mobil. Ešte stále sme boli obaja, ale asi o kilometer sme sa rozlúčili a priateľka sa pobrala smerom hore. Neskôr sa to ukázalo ako dobrý krok, keďže by sme mali veľké problémy s vodou. Priateľka mala v ruksaku minimálne o liter menej ako ja. Ešte stále som mal úsmev na tvári, ale znepokojovalo ma, že stále nevidím rieku. Pôvodne som myslel, že tá je asi 10 km od štartu a už som prešiel asi 7 a stále nič.

Zrazu bola tu. Wau, to je super výhľad.

Ako som tak išiel ďalej, kilometre v nohách pribúdali, ale zdalo sa, že rieka sa vôbec nepribližuje. Ku koncu som pociťoval už mierne napätie v nohách, aj som sa veru začal obávať, čo ma čaká smerom hore.

Konečne, tesne pred 10 ráno som dosiahol svoj cieľ, ktorým bola rieka. Dal som si teda pauzu, urobil pár fotiek, namočil si ruky, zobral trochu vody do prázdnej fľaše ako dôkaz toho, že som tam bol a zjedol snickers tyčinku. Čítal som, že na takej túre je dobré jesť veľa sladkého, tak preto. Mal som aj zásoby orieškov, lebo pri potení sa vám vylučuje z tela soľ.

Tu by som rád poznamenal, že je možnosť zarezervovať si nocľah na Phantom Ranči. Problém je len ten, že to musíte rezervovať asi rok dopredu. Od budúceho roku (2018) sa dokonca tieto miesta budú žrebovať v lotérii, takže okrem dostatočného časového predstihu musíte mať aj šťastie. Ja som k ranču nešiel, lebo to by znamenalo ďalší kilometer navyše (tam aj naspäť) a chcel som minimalizovať počet km, nakoľko som nemal veľa vody pri sebe. Cestou dole som vypil niečo vyše litra, takže podľa matematiky (cestou hore vypiť dvojnásobok) som bol na tom veľmi dobre.

10 hodín a ja začínam výstup hore. Ďalšie odporúčanie, ktoré som porušil. Medzi 10 a 16 sa neodporúča chodiť na túru kvôli extrémnemu teplu. O tej teplote o pár riadkov ďalej.

Takže začal som šľapať a už po prvých asi 100 m som si uvedomil, že to nebude žiadna sranda. Hore sa ide veru omnoho ťažšie. Povedal som si ale, že sa nemôžem zastavovať, lebo nedôjdem a však ani vody nemám toľko, tak som sa po krátkej pauze hecol a išiel som ďalších 100 m. Tu som už ale nevydržal a musel som otvoriť novú fľašu. Bože, do čoho som sa to ja len dal. Túto vetu som si hovoril mnoho krát. Musím to ale nejako dobojovať.

Najhoršie na ceste hore nebola samotná ta cesta do kopca, ale niektoré miesta (a že ich bolo veru dosť), kde sa išlo po schodoch. To je väčší zaberák, ako šľapanie po šikmej ploche. Pohyboval som sa rýchlosťou asi 2,5 km za hodinu s veľkým počtom prestávok. Neskutočne som bol šťastný, keď som prechádzal miestami, kde bolo slnko na takej strane, že skaly vrhali tieň.

Konečne asi po hodine a pol som sa dostal naspäť na Skeleton Point, kde bola drevená chatrč so záchodmi. Využil som teda tieň (aj napriek smradu zo záchodov) a sadol som si na chvíľu. Pauza na jablko a pohľad na teplomer. Ukazoval 45 stupňov. Pri hľadaní jablka som neočakávane objavil v ruksaku 1,5 litrovú fľašu, o ktorej som vôbec nevedel. Ani si neviete predstaviť, aký pocit šťastia som hneď nadobudol. Hneď som si teda doprial väčší prídel vody a ak som dovtedy reálne rozmýšľal o tom, či sa vôbec dostanem hore, tak teraz som si už bol istý, že áno.

V dolnej časti Canyonu je to aj o tom, že idete hodinu aj viac a nikoho nestretnete. Presne tak to bolo až do tohto bodu. Po malom občerstvení som sa vydal na ďalšiu cestu hore. Často som sa pozeral na mobil, ktorý mi rátal kroky a kilometre, aby som vedel, koľko som toho už prešiel a kedy môžem očakávať ďalší checkpoint. Tie v zásade matematicky nesedeli s tým, koľko bolo písané hore na mape. Ale to bolo možno mobilom a nepresným signálom.

Ďalší úsek, kedy som dlho nikoho nestretol. Bol som ešte ani nie v polovici a už sa mi začali ozývať znova nohy. Tento krát ale svaly na stehnách a veru musel som začať dávať častejšie pauzy, aby som si oddýchol. Zlatá Malá Fatra, kde by som už o takomto čase dávno išiel smerom dole vysmiaty od ucha k uchu.

Pil som čoraz častejšie a zase ma začal prepadať pocit, či mi to aj napriek fľaši na vyše vystačí až hore. Upokojoval som sa myšlienkou na to, že v hornej časti Canyonu už musí byť viac turistov, ktorí mi v prípade, že na tom budem naozaj zle, dajú napiť. Rozmýšľal som aj nad tým, že priateľka už musí byť o tomto čase naspäť a keby som dlho nechodil, že by mi išla naproti s vodou. Škoda toho, že mobilná sieť v týchto miestach neexistuje, hneď by som jej napísal, aby sa nebála a vedela, že nemusí volať helikoptéru, stačí obyčajná voda.

Ďalšie úseky sa niesli v čoraz spomaľujúcom sa tempe, väčších prestávkach, topánkach meniacich farbu na čoraz viac červenú a matematických výpočtoch, ako na tom budem s vodou. Už som vedel, prečo mi deň pred tým odporúčal jeden Američan, aby som rátal aspoň so 7 litrami na osobu ako minimum.

Boli predo mnou asi posledné 2 km, ale tie mi trvali hodinu a pol. Turistov som už stretával pravidelne a veru mnoho z nich sa ma pýtalo, či som v pohode a dvaja chalani mi aj chceli ponúknuť vodu. To už bolo ale tesne pred koncom. Hoci… Pred sebou som zazrel posledné serpentíny – asi 500 m. Čakal som najhoršie, ale na moje veľké prekvapenie, to bol pohodový úsek. Neboli tam takmer žiadne schody, len šikmá plocha.

Okrem toho, že vyzeráte ako by ste práve išli umrieť, tak je to neskutočne skvelý pocit uvedomiť si hore, že ste také niečo dokázali. Nie je veľa ľudí, ktorí sa tým môžu pochváliť. Od okolitých ľudí si vyslúžite obdiv a veru aj slová rešpektu. To ale nie je to, prečo to človek robí. Ide o zážitky a prekonávanie samého seba.

A či by som to spravil znova? Asi nie. Raz stačilo. Minimálne v letných mesiacoch nie. Keď už by som sa na to nechal ukecať od niekoho, tak skôr počas jesene a s filtrom na vodu. Ten pocit ale fakt stojí za to. Obaja sme boli hneď po skončení šťastní, lebo to je to, čo vo vás ostane. Neskutočný pocit šťastia.

A čo na druhý deň?

To nás už čakali kasína v Las Vegas. Lýtka sme cítili celý deň, ale pokiaľ ide človek po rovine, dá sa to rozchodiť. Dokonca ani smerom hore po schodoch to nie je také hrozné. Akonáhle ale idete dole, to je veru iná kávu. Chodili sme štýlom dôchodcovia. Rýchlosťou chôdze a aj grimasami. Ešteže vo Vegas je pomerne veľa eskalátorov.